Keby som to hrubo zjednodušil, dalo by sa povedať, že nasvete sú dve skupiny ľudí. Takí, čo to majú v živote ľahšie a na tensvoj vrchol šťastia, spokojnosti a vnútorného pokoja sa vyvezú lanovkou. Prijemne, pohodlne, po sediačky. No a potom takí,čo z rôznych dôvodov fungujú bez lanovky a na kopec sa musiavyštverať peši. Výstup býva pritom často namáhavý, náročný, strmý, skalistý. A občasaj dosť nebezpečný. Hlavne keď podaktorí vybočia z vyznačeného chodníka. Čiuž je to z hlúposti, nevedomosti, ľudskej zvedavosti, alebo čistej túžbypo dobrodružstve. Čo pravda nie vždy dopadne dobre. Dochádza k pošmyknutiam,pádom ale i vážnym úrazom. Občas to skončí odreninami, občas jazvami nacelý život. Ale chvalabohu existuje horská záchranná služba, preprava zranených a helikoptéry. No a keď vylezúna vrchol (a nie všetkým sa to podarí), sú zadychčaní, spotení, smädní, zničení. Zároveň plní dojmov, zážitkov a miernezmätení. A tí čo sa rýchlo a pohodlne vyviezli lanovkou, na nichpozerajú s údivom a tak trochu nechápavo.
Asi ste uhádli, do ktorej skupiny patrím ja. Za tie rokypozorovania som si celkom vycibril akýsi šiesty zmysel a mám pocit, že jednýcha druhých dokážem takmer na prvý pohľad rozoznať. Neviem presne čím, asi nazáklade mimiky, gestikulácie, proste celkového pôsobenia. Musím sa priznať, želanovkárom som odjakživa tajne závidel. No a s tými nelanovkármicítim úzku duševnú spriaznenosť.
Pred niekoľkými mesiacmi do môjho života vstúpila skupinaveľmi milých a zaujímavých ľudí. Neskôr sa z nás vykryštalizovalojadro piatich dosť blízkych priateľov. Z toho sme dvaja – ja a jedna ešte jedna nelanovkárka - s ktorou z logických dôvodov máme k sebenajbližšie. Vídame sa najčastejšie, dokonca bývame iba pár metrov od seba. Ďalejjeden zaujímavý prípad, ktorý sa na vrchol vybral peši, hoci dušou i srdcomje to skôr lanovkár. Potom jeden veľmi mladý, ešte tak povediac pred výstupom, aletipujem, že sa vydá skôr lanovkou, čo je v jeho prípade rozhodne lepšie.No a jeden jednoznačný lanovkár. Nedávno sme sa stretli u mňa štyria,ten zaujímavý prípad nemohol. A došla reč na výstupy na vrchol. Ja a tádruhá nelanovkárka sme sa pustili do rozprávania o zážitkoch a skúsenostiachz tých našich výstupov, namáhavých,náročných, strmých, skalistých. Aj o vybočeniach z chodníka. O pošmyknutiachpádoch, aj o vážnych úrazoch. O prepravách helikoptérou, aj o týchpobytoch v nemocnici a sieťovaných posteliach. Mladý sa myslím trochua nudil a aj skôr odišiel. Zatolanovkár pozorne počúval. S údivom a tak trochu nechápavo. Ale malsom pocit, že s veľkým záujmom. Neskôr odišla aj nelanovkárka a ostalisme iba my dvaja. Rozprávanie pokračovalo a ja som bol tak trochu rád, žesa o tie svoje zážitky mám s kým podeliť. Uvedomil som si, ako jefajn, že existujú jedni aj druhí. A že sa občas na tom vrchole ajstretneme a dáme do reči. A keď máme otvorené srdcia a sme vnímaví,môžeme byť jedni pre druhých nesmierne obohacujúci.
