V dôsledku určitých životných okolností konflikt medzi dvoma Štefanmi vyústil do silnej nutkavej neurózy. Bolo na čase zakročiť a dostať impulzívneho Štefana do laty. To bolo koncom roku 2006, kedy som prvý krát nasadil antidepresíva, ktoré dosť poznačili moje emocionálne prežívanie. Bol som najmä sexuálne, ale všeobecne citovo dosť oploštený a stŕpnutý. To sa impulzívnemu Štefanovi samozrejme ani trochu nepáčilo. Začal byť stále rozšafnejší, nárokoval si na stále viac času a priestoru. A keď nedostal čo chcel, začal sa mstiť, začal byť agresívny, vzdorovitý, deštruktívny. Nekontrolovane chlastal a lieky určené na stabilizáciu prudko zneužíval. Rozvážny Štefan začínal byť bezradný. Bol stále slabší a slabší, strácal kontrolu, neskôr už viac-menej rezignoval. A to vôbec nedopadlo dobre. Skončilo to tak, že zhruba v období medzi 2010-2012 boli obaja Štefanovia doslova v prdeli. Proste jeden druhého načisto zničil. A ja som takmer zomrel.
Neviem ktorého Štefana to bola zásluha, že som sa nakoniec zachránil. Ale myslím, že ani jedného, že v konečnom momente asi zakročila akási vyššia moc. Ale jedno bolo jasné, a to že za celý prúser môže predovšetkým impulzívny Štefan. A bolo ho treba potrestať. Alebo ešte lepšie, zamknúť do tmavej pivnice a už nikdy nepustiť von za to, čo napáchal. Rozvážny Štefan sa pozviechal a chopil sa žezla. Opäť nasadil antidepresíva a zvolil tvrdý režim: sebakontrola, sebadisciplína, program, proste všetko, čo patrí k úspešnej abstinencii. A ja som sa vrátil do života, začal som spoznávať nových ľudí, venovať sa starým koníčkom, najmä športu, žiť zdravo. Fungovalo to a ja som bol spokojný. Zdalo sa, že súboj zvíťazil rozvážny Štefan a ten druhý je porazený a preč. Nadobro. Až dokiaľ...
Až dokiaľ som asi pred piatimi dňami po vyše polroku chcene-nechcene vysadil antidepresíva. Len som bol zvedavý čo to spraví. A chcene-nechcene som prebudil spiaceho impulzívneho Štefana. A vrátili sa emócie v takej sile a intenzite, v akej si ich azda ani nepamätám. Mal som pocit, akoby som znovu ožil, začal som sa na veci pozerať úplne inak, začal som tvoriť, písať. Rozvážny Štefan vo mne sa na chvíľu ani nezmohol na slovo. Iba stál a v nemom úžase pozoroval, čo sa deje. Vzchopil sa až na ten piaty deň, teda dnes. A ja začínam mať pocit, že znovu nastáva konflikt, súboj a chaos. Chaos, ktorý vnímam už od rána, takmer vo všetkom, čo robím, kam sa pozriem, na čo pomyslím. Súboj doslova eskaloval dopoludnia v posilňovni. Impulzívny Štefan bol plný energie, naložil si ťažké váhy, kašlal na správnu techniku cvičenia, nepočítal série ani opakovania. Rozvážneho Štefana to úplne vydesilo. Nervózne sledoval čas, videl, že tréning sa predlžuje a snažil sa zakročiť. A ja som v sebe doslova počul vnútorný dialóg oboch Štefanov. Rozvážny Štefan sa začal vyhrážať: počkaj až prídeme domov, znovu nasadím lieky a máš po chlebe. A ten druhý: opováž sa. Ak to urobíš, budeš zas oploštený psí čumák, vrátiš sa do svojho trápneho stereotypu, prestaneš žiť, cítiť, tvoriť. Rozvážny: lepšie ako by si nás mal znovu zničiť, nie si schopný normálne fungovať, nerozmýšľaš, nevieš sa na nič sústrediť, nedívaš sa naľavo napravo, si katastrofa... A toľko doňho bil a hustil, až impulzívnemu, citlivému a emocionálnemu Štefanovi doslova vyhŕkli slzy.
Bolo to asi v polke tréningu, práve som sa pustil do bicepsov, kedy si obaja uvedomili, že to nikam nevedie. A rozvážny Štefan začal byť naozaj rozvážny a povedal: pozri, vzdaj to. Musíš uznať, že v športe, v životospráve a celkovo v starostlivosti o naše spoločné telo som lepší. A druhý Štefan si uvedomil že má pravdu. A skúsil si dať pohov. Zvyšok tréningu rozvážny Štefan cvičil s menšími váhami, rátal série aj opakovania a sledoval čas. Impulzívny Štefan ho odmenil tým, že mu dodal trochu z tej prebudenej sily a energie. A rozvážny Štefan mu odpustil, že tréning sa predĺžil takmer o 15 minút. Dohodli sa na kompromise, že aspoň v posilňovni bude viesť rozvážny Štefan . A azda prvý krát v mojom živote obaja vedome spolupracovali. Až im bolo trochu ľúto, že to neskúsili už skôr.
Čo bude nasledovať, zatiaľ netuším. Neviem, či znovu nasadím lieky a impulzívneho Štefana znovu uspím. Bolo by to určite bezpečnejšie riešenie pre moje duševné i telesné zdravie. Na druhej strane, môžem toho impulzívneho nešťastníka v sebe nadobro ignorovať? Nie je to práve on, čo ma robí ako človeka aspoň trochu zaujímavým? Na druhej strane, všetci moji noví priatelia ho v podstate nepoznajú a neviem ako naňho budú reagovať. Alebo možno aj tak trochu tušia, že existuje? Rozvážny Štefan vo mne je vydesený. Ešte stále má v čerstvej pamäti to peklo, do ktorého nás dostal. Dokáže mu odpustiť? Dokáže sa s ním spriateliť? Mať ho rád? Dokázali by spolu žiť v tej symbióze, o akú sa pred desiatimi rokmi usiloval pán doktor? Neviem. Ak áno, určite to nebude ľahké. Ale možno ten dnešný zážitok v posilňovni bol prvý akýsi začiatok...